UT laco

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Letecká stovka 2014 takmer letecky s Martinom

Dva týždne po Kysuckej stovke má už tradične svoj termín Letecká stovka, ktorá sa koná v okolí Trenčína.  Minulý rok som ju musel vypustiť, kvôli totálnemu rozbitiu na Kysuckej stovke. Tento rok som si ju však nechcel nechať ujsť, poznal som ju len z Danovho rozprávania, ktorý ju už absolvoval. Hlavne som bol však zvedavý či sa dokážem zregenerovať behom dvoch týždňov tak aby som ju aspoň dokázal dokončiť.

Na poslednú chvíľu sa k nám pridal aj môj brat. Po jeho DNF na minuloročnej Lazovke  bola toto jeho druhá stovka v živote a bol pripravený mi ukázať ako sa má behať ultratrail :-)

V piatok sme do Sokolovne v Trenčíne dorazili teda v zložení ja, Dano a Martin. Po štvrtkovej oslave Jozefa a piatkovom vstávaní o štvrtej ráno som mal menší spánkový deficit ale ako hovorí Dano „neznám bolest“.

Pred štartom nás ešte polícia požiadala o spoluprácu pri hľadaní dvoch zatúlaných chlapcov, ktorí utiekli z domu a bolo podozrenie, že sa zdržujú v lesoch kadiaľ vedie naša trasa. Vlado potom veľmi detailne popísal trasu dlhú 105 km s prevýšením + 3 750 m.

Je piatok, 20h10 a štartujeme po hrádzi smer Beckov, prvých 20 km je v podstate rovinka, aj napriek tomu sa však štartové pole poriadne roztrhá ale my sa držíme zatiaľ spolu. Prvýkrát som si na takýto dlhý trail nezobral paličky a sám pre seba si pochvaľujem, že ako dobre som spravil, že mi nič nezavadzia.. Na čele sa striedame, príjemné počasie no skrátka ťažká pohoda, držíme rovnaké tempo a ja pravidelne kontrolujem či sú za mnou dve čelovky. V Beckove sa pohoda končí, prvá čelovka je Martin ale ta druhá to nie je Dano ale niekto iný...uff nič sa nedá robiť dohodneme sa, že ho počkáme v Kálnici. V Beckove nás predbieha dvojica chalanov, sú spojení paličkami, obdiv a rešpekt... aspoň trochu im pomôžeme keď ich za Beckovom upozorníme na odbočku.

V Kálnici už čaká vysmiaty Vlado s mastným chlebom, s chuťou sa do neho teda púšťame, vedľa v krčme to „žije“ domorodci spievajú nejakú ľudovku a mám chuť si spievať s nimi....  Počkáme ešte na jednu väčšiu skupinku bežcov ale Dano medzi nimi nie je tak ďalej bežíme už len dvaja....

Stúpame po lyžiarskom svahu mám čo robiť aby som stíhal Martinovmu tempu, darmo takmer dvadsaťročný vekový rozdiel je vidieť, ale ja mám zas skúsenosti :-) a viem, že ultratrail nie je len o rýchlosti ale hlavne o výdrži, zároveň spomínam na moje paličky ako by sa mi teraz hodili...

Konečne sme na Panskej Javorine, dlho sa nezdržujeme a hneď bežíme dole, po niekoľkých metroch si však všimnem na strome zelenú značku, ale my predsa po žiadnej zelenej ísť nemáme, skontrolujem GPS a vidím, že sme zle odbočili, zhora už na nás volajú aby sme sa vrátili. Panská Javorina teda po druhý krát, poďakujeme sa za pomoc, niekto z tých čo na nás volali, potrebuje horčík tak sa s ním podelím o svoje zásoby. Nasleduje dlhý zostup cez Kulháň až  na Duchonku. Cítim, že niečo nie je v poriadku, žalúdok sa mi obracia, mám divné kŕče, nepríjemný pocit, beh musím striedať s chôdzou. Predsa to neskončím po 40 kilometroch, spomeniem si na Dana a na jeho „neznám bolest“. Ten nekonečný asi 3 kilometrový asfaltový úsek pred Duchonkou bol pre mňa ten najhorší na celej stovke.

Občerstvovačka na Duchonke bola vykúpením, dal som sa dohromady a na ďalší úsek sa k nám pridávajú Tomáš s Michalom. Dávam sa do reči s Tomášom, pamätá si ma z Ledopadovej stovky, máme slušné tempo a cesta rýchlo ubieha, znovu sa cítim skvelo. Pred Podhradím nám pretína cestu asi meter široký potok, Vlado ho pri predstavovaní trasy nespomínal, nechce sa mi hľadať nejaký brod alebo lávka  tak ho s miernym rozbehom preskakujem. Hneď za potokom začína prudké stúpanie, vybieham ho bez toho aby som počkal na ostatných ako si poradia s potokom, len z diaľky počujem hlasné nadávanie....Stúpania nie sú moja silná stránka, takže ma raz dva dobehnú, Martin je celý mokrý a od blata a ja rýchlo pochopím čo znamenalo to nadávanie :-)

Za topoľčianskym hradom začína opäť prudké stúpanie po lyžiarskom svahu, Tomáš nás drží v rýchlom tempe a kilometre nám rýchlo ubiehajú, v Doline už máme väčšiu polovicu závodu za sebou. Tento úsek bol pre môj GPS nejaký začarovaný, najprv sme išli po modrej značke, ktorá na GPS vôbec nebola a potom sme zas išli podľa GPS po modrej, ale reálne sme sa predierali cez kríky a spadnuté stromy v lese. Z ničoho nič sa potom  na strome objavila modrá, ktorá nás vedie k horárni pod Kostolným. Odtiaľ už pokračujeme po červenej bez blúdenia až na chatu na Bezovci. Kde my prichádzame Johny odchádza....Je ráno 4h40 dávame si super kapustnicu a dopĺňame vodu na záchode.

Na sedle pod Skalinami začína svitať odkladáme čelovky, s vychádzajúcim slnkom dostávam do tela novú energiu. Pred nami vidíme Panskú Javorinu ku ktorej sa znovu musíme dostať. Cítim, že stúpania mi začínajú robiť stále väčší problém, bolesť v bedrovom kĺbe na pravej nohe je dosť intenzívna, buď som pri preskakovaní toho potoka zle dopadol alebo to bolo tými chýbajúcimi  paličkami. Neviem, nie je čas to riešiť  Tomáš nám už odbehol a keď chcem držať krok s Martinom, musí mi pomôcť chémia, MIG 400, veď som predsa na leteckej stovke....